Napriek tomu, že sa momentálne nachádzam o pár krajín ďalej na západ, ešte stále ma viac dojme nejaká tá tlačovka slovenských politických elít ako fakt, že TU (ďaleko od fyzických hraníc SR) prší a asi neprestane, kým Aronofského Noah nepríde do kín. Som odsúdená na utopenie sa. Možno vytesňujem túto blížiacu sa pohromu a zabíjam čas sledovaním briefingov.
Sledovanie všetkých tých rétorických zvratov bola pre mňa vždy zábava a vytrhnutie z reality. Zvyšovalo mi to sebavedomie, keďže politická debata na Slovensku je priamym dôkazom toho, že tu môžeme žiť bez potreby logicky argumentovať. Predsa absencia akýchkoľvek argumentov vždy evokuje ten krásny folklórny stereotyp divokého Slováka. Imaginárny statný junák vždy viac cíti a prirodzene vie, čo je a čo nie je dobré. Nepotrebuje argumenty (potrebuje päste). Najvhodnejšie tento fenomén napokon vyjadril náš dosluhujúci prezident G. I. Tautology v diele Myslím národne, cítim sociálne.
So svojou divnou praxou užívania si rétorických lapsov som sa zdôverila známemu, u ktorého som hľadala pochopenie. Dostavilo sa. Hovoril, že vždy v „exile" túžime po „národných" stereotypoch. Snažíme sa ich pasívne nabažiť. V momente, kedy hrozí, že by sa mali stať čímkoľvek iným ako obrázkom z obrazovky, organizmus sa začne brániť - vybavuje víza, identifikuje sa s novými komunitami na inej ako národnostnej úrovni, vytvára nové komunity, v atlase modrou fixou zväčší Balatón. Po úvodnom šoku sa vrátime do konštruktívnej fáze života. Naše hodnoty sa vrátia do normálu a politický rétorický folklór v nás opäť vyvolá len konštruktívnu kritiku. Hlavne, vrátime sa do fáze, kde aj vo voľnom čase chceme niečo konštruktívne vytvárať. Vypneme stream... Stalo sa... po tom ako som započula ten vrcholný opus a už nič nebude tak rétoricky krásne.
Dnes večer som započula Michala Horského na TA3.
Pán Horský to je Drišľak politologickej scény.
M. J. is back to real life.